Blog: Cesta fanúšika LFC na prvé finále Pohára európskych majstrov 1977 do Ríma

19
1994
(foto: Twitter)

Bolo to prvé víťazstvo Reds v najcennejšom pohári v Európe. (preklad z lfchistory.net)

Liverpool FC – Borussia Mönchengladbach 3:1

dátum: 25.5. 1977,  Pohár európskych majstrov (dnešná Liga majstrov) –  Olympijský štadión v Ríme.
góly: Liverpool 3  /McDermott 27, Smith 64, Neal 82. penalta/
Borussia Monchengladbach 1 /Simonsen/
diváci: 57,000
zostava LFC: Ray Clemence – Phil Neal, Joey Jones, Tommy Smith, Ray Kennedy, Emlyn Hughes, Kevin Keegan, Jimmy Case, Steve Heighway, Ian Callaghan, Terry McDermott
lavička: Dave Fairclough, Alan Waddle,  Dave Johnson,  Alex Lindsay,  Peter McDonnell
zostava BM: Kneib – Vogts, Klinkhammer, Wittkamp, Bonhof, Wohlers (Hannes), Simonsen, Wimmer (Kulik), Stielike, Schaeffer, Heynckes

Toto je najväčší zápas v neuveriteľnej histórii Liverpoolu FC, ktorý po prvýkrát vyhral Pohár európskych majstrov. Takže všetky cesty do Ríma pre fans Reds začali smerovať do „večného mesta“ či cez deň, či v noci.

Masová „púť“ fanúšikov do Ríma v roku 1977 začala hneď po nešťastnej prehre vo finále FA Cupu proti nenávidenému Manchestru United. Vo Wembley nám Man Utd ani nevie ako ukradol najstarší pohár sveta a zhatil nám tak triple, čo by by bolo po prvý raz u anglického klubu. Napriek tejto prehre sme na finále cestovali so spevom, sloganmi, mohutnými transparentami a vlajkami a vierou v úspech, pretože sme vedeli, že team Boba Paisleyho má neskutočnú kvalitu.

Bob Paisley. (foto: Facebook)

V pondelok sme vyrazili smer Dover a indície z tlače naznačovali, že na finále sa chystá cez 10 000 fans Liverpoolu, aby v hlavnom meste Talianska povzbudili Liverpudlians. Cesta tam a späť ma vyšla na 59,00 libier.  Masový exodus fans The Reds sa pohol, aby povzbudil červených. Cesta nočným vlakom do Doveru bola pokojná, pretože sme boli opojení množstvom pollitrákov piva.

Pivo tieklo prúdom

Keď sme dorazili do Doveru (okolo 2.00 ráno), dopotácali sme sa k terminálu trajektov, každý s plastovými taškami plnými buchiet a piva. Pred nami bola taká zápcha, že ľudia z colnej a spotrebnej dane sa neobťažovali s kontrolou pasov, len ohromene sledovali množstvo ľudí, ako sa hrnie na loď. Časom sa nám predsa len podarilo nalodiť a išli sme tackajúci sa do kajút (ktoré sme si nerezervovali).

Zakotvili sme v belgickom Ostende okolo 6:30 ráno, bola zima a prial som si, aby som mal so sebou kabát, ale nemal som. Nejaký chlapík nás ráno zhromaždil a povedal: „Máme 3 hodiny na náš vlak“, takže sme si schovali veci do batožiny a išli sme sa prejsť po Ostende. Svitalo a mesto bolo úplne prázdne, teda okrem scouserov.

Vôňa čerstvo upečeného chleba z blízkej pekárne naplnila vzduch a nosom sme sa nechali viesť tam, kde ležala naša odmena v podobe čerstvého pečiva. Potom sme vstúpili do lahôdkárstva, nikto z nás nevedel po flámsky či francúzsky a samotný belgický predajca zasa po anglicky. Ukázali sme prstom na rôzne potraviny, aby pochopil, čo chceme, bola to celkom sranda.

(ilustračné foto: Facebook)

Chudoba, krádeže, krátenie si cesty

Pôvodne sme mali cestovať vlakom spoločnosti French Rail cez Francúzsko, ale keďže jej zamestnanci štrajkovali, museli sme cestovať cez Belgicko, Švajčiarsko, Nemecko a potom Taliansko. Nastúpili sme do nášho vlaku (bez toho, aby všetkým skontrolovali lístky) a urobili sme si „svoje“ pohodlie.

V našom kupé bolo osem ľudí natlačených ako sardinky a keďže kupé malo len po štyri sedadlá, tak ostatní sa „usalašili“ hore na nosičoch batožiny :). Hovorili nám, aby sme nepili pitnú vodu z vlaku, keďže bola kontaminovaná, tak sme museli kupovať alebo kradnúť drahé plechovky z jedálenského vozňa. Ako kobylky sme sa všetci natlačili k pultom z jedlom a pitím a takto sme kradli. Musíte si pamätať, že niektorí scousers boli takí chudobní, že na cestu 3 000 míľ dlhú nemali nič okrem dvoch lístkov, jeden na vlak a druhý na zápas.

Ako sme cestovali ďalej a ďalej cez Belgicko, teplo a vlhkosť sa zvyšovali a tých pár plechoviek pív už bolo dávno preč. Komplet všetko sa vo vlaku vypilo, teda aj voda a nepomohlo ani sťažovanie sa belgickým zamestnancom, ktorí údajne pivo ešte mali, ale nechceli sa vystaviť tomu, že by sme im v opojení „rozobrali“ celý vlak :).

Zúfalá doba, zúfalé opatrenia

V utorok popoludní sme dorazili do Strasbourgu, kde nám bolo povedané, že zásoba vody vo vlaku bude vymenená a doplnená. Neskôr to už začínalo byť vážne, niektorí ľudia nič nepili, odkedy sme odišli z Ostende. Bufet síce bol doplnený jedlom, konzervami, vodou a pivom, ale väčšina ľudí nemala žiadne peniaze, museli sme vziať veci do vlastných rúk.

Zúfalá doba si vyžaduje zúfalé opatrenia! Skupina starších priaznivcov sa snažila dohodnúť s belgickým personálom, no neúspešne. Časom došlo k rozsiahlemu útoku na bufetovú časť, pričom jedlo a nápoje boli medzi sebou spravodlivo rozdelené. V časoch núdze scouseri vždy držia spolu a starajú sa o svojich. Až keď sme po nejakých 15 hodinách dorazili k talianskym hraniciam, dostali sme vodu.

Celá cesta vlakom bola strastiplná – tu sú niektoré zo železničných staníc, ktorými sme  prechádzali, konkrétne, ak sa nemýlim to boli Ostende, Brusel, Aachen, Köln, Strasbourg, Airolo, Bazilej, Zürich, Miláno, Janov, Pisa a nakoniec Rím. Viete si predstaviť tú nesmiernu nudu, ktorú sme museli znášať, keď sa vlak rútil časom a každá stanica vyzerala rovnako, teda až na niektoré pekné železničné stanice, ktoré sa zachovali ako spomienka. Jeden príklad za všetky: istý dvadsaťročný chlapec zo Scottie Road sa od nudy chcel ostrihať dohola, ponúkal bezplatné strihanie vlasov, lenže nik sa do toho nemal a tak sme jeho strihanie odmietli.

To sú len niektoré zo spomienok, niektoré sú len obyčajné a hlúpe a niektoré ukazujú, akí sme boli zúfalí pri tom smäde, ktorí sme zažívali.

(ilustračné foto: Facebook)

Výtržnosti

Na stanici v Zürichu sa cez vlak ozvalo oznámenie, že tu budeme pol hodiny, aby sme sa mohli občerstviť v staničnom bufete. Ako kobylky sa celý vlak za pár sekúnd evakuoval, všetci zamierili do kaviarne, my sme v skupine boli piati, takže traja išli na jedlo a pitie, zatiaľ čo dvaja sa išli poobzerať inde.

Okrem kaviarne bola stanica pustá, nič tam nebolo a vyzeralo to tak, že nám šťastie niekam ušlo, teda až kým sme nenašli „dart board“ umiestnenú v kaviarni, na druhom konci pultu. Tabuľka so šípkou bola v skutočnosti zásoba cigariet uložená na doplnenie cigaretového automatu na stene. Celú skriňu cigariet sme vytrhli a odniesli do vlaku ako aj nejaké jedlo a pitie. Potom sme to postupne zadarmo rozdeľovali tým, ktorí toho mali najmenej.

Na jednej z nemeckých staníc vlak opäť zastavil, dvaja chlapci cez okno videli obrovský vozík s pivom a rozbehli sa k nemu. Pivá (tie s preklápacími vrchnákmi) začali hádzať cez okna do vozňov. Všetci nahnutí z okien vlaku a každý si myslel, že niekto nechal vozík plný piva na vlakovej stanici bez stráženia, lenže železničná polícia si všimla rabovanie a povedala, že vlak neodíde, kým nebudú vrátené všetky fľaše. Samozrejme to už nebolo možné, a tak sa po nejakých naťahovaniach pokračovalo ďalej.

Na talianskej stanici zas našlo niekoľko chlapcov  vozík s hot dogmi a horúcimi klobásami. Vozík pre „hladných ľudí“ natlačili do vlaku. Akonáhle bol vlak v pohybe, niektorí chlapci to všetko pripravili a jedlo na kolesách bolo k dispozícii pre hladujúce masy (samozrejme zadarmo).

Klobásy boli veľmi pikantné, ale nepamätám si, že by sa niekto sťažoval :). Chlapci chodili hore-dole po celej dĺžke vlaku a spievali jeden song za druhým, rozdávali jedlo tým, ktorí to chceli. Mali sme na palube niekoľko britských železničných policajtov (boli užitoční ako kanvica na čokoládu), aj sa smiali, keď videli niektoré z bláznovstiev, ktoré sme tam vystrájali. Ten vozík sa potom používal ako „motokára“ pre niektorých fans, ktorí doňho vliezli  a stopovalo sa, ako dlho bude trvať beh s nimi v chodbe vozňa z jednej strany na druhú. To sme sa už ale blížili do Ríma.

Liverpoolski fans v Ríme 1977 (foto: Facebook)

Tesne pred poludním sme konečne dorazili na stanicu Romes Tiburtine. Vystúpenie z vlaku bola pre všetkých úľavou a začali sme spievať songy Reds vo večnom meste.

„All the Kopites will be singing
Vatican bells they will be ringing
Liverpool boys they will be drinking
when we win the European Cup“

Horúci Rím, 30-tisíc fans The Reds

Nastúpili sme do špeciálneho autobusu, ktorý nás odviezol do centra mesta, vonku bolo neskutočne horúco a vlhko. Bolo ale úžasné pozerať sa z okien na množstvo fanúšikov Liverpoolu, ktorí tam už boli.

Rím patril Liverpoolu. Kaviarne a bistrá praskali vo švíkoch, pretože všetci bojovali s hladom. Všade, kam ste sa pozreli, ste videli Liverpoolčanov odetých v červenom a bielom, ako spievajú a smejú sa. Jedna z najpríjemnejších spomienok, ktoré mám, bolo sedenie na okraji fontány so zrolovanými nohavicami a bosými nohami v studenej vode – blaženosť, absolútna blaženosť…

Okolo 14.30 bola taká neznesiteľná horúčava, že sme museli zamieriť dovnútra niekam do krčmy, kým neprišiel nejaký mestský autobus. Nastúpili sme do jednoposchodového zeleného autobusu, ktorý bol plný červených farieb. „Dávajte si pozor na talianskych vreckových zlodejov,“ kričal jeden z chlapcov.

Po 10-15 minútach sme načapali jedného Taliana ako kradne peňaženky. Vodič autobusu dupne na brzdy a hneď sa ospravedlňuje, Rimana sme vyhodili z autobusu, vzali mu tričko a topánky. Nakoniec sme sa dostali na Olympijský štadión (vyzeral super!), všade bolo more červenej a bielej farby a všetci spievali známe songy. Videli sme len troch alebo štyroch fanúšikov Borussie, keď sme kráčali ku štadiónu, a to bolo hodinu pred výkopom.

Okolo rímskeho kolosea (ako kresťana ma mrzelo, že som tam nebol), ale tento pocit sa zmenil, bol úplne bezvýznamný, keď sme videli more červených kockovaných vlajok, ktoré sa tú noc stretli na Olympijskom štadióne. Tento pohľad sa nikdy nemôže vyrovnať žiadnej skupine fans nejakého futbalového klubu! Odhaduje sa, že viac ako 30 000 Liverpoolčanov sa nejakým spôsobom podarilo dostať do Ríma na finále PEM. Miestne víno určite uvoľnilo mnohé scouserovské hlasivky, hluk tej noci by vystrašil každého rímskeho gladiátora alebo leva.

„When you walk through a storm
Hold your head up high
And don’t be afraid of the dark
At the end of a storm
There’s a golden sky
And the sweet silver song of a lark
Walk on through the wind
Walk on through the rain
Though your dreams be tossed and blown
Walk on, walk on, with hope in your heart
And you’ll never walk alone
Walk on, walk on, with hope in your heart
And you’ll never walk alone
You’ll never walk alone…“

Liverpoolski fans. (ilustračné foto: Twitter)

Liverpool ovládol hlavné mesto Talianska

Na jednej veľkej vlajke bolo napísané: „HERE WE GO GATHERING CUPS IN MAY. “
Jeden fan dosť výstižný zakričal: „Tommy Smith je krajší ako Sophia Loren!“

Najväčšia vlajka, čo sme tam mali bola s nápisom: „JOEY ATE THE FROGS LEGS – MADE THE SWISS ROLL – NOW HE’S MUNCHIN‘ GLADBACHS“. (merala priblužne 7×2,5 m a vytvorili ju Phil Downey, Phil a Jimmy Cummings). Bola určitze najväčšou v histórii Liverpoolu FC, aj keď v priebehu rokov sme mali niekoľko podobných.

Krídelník David Fairclough bol opäť vynechaný zo základnej zostavy. Ian Callaghan zostal v základnej zostave, pretože manažér Bob Paisley sa vrátil na 4-4-2. Keď hráči oboch tímov vstúpili do arény, na tvárach našich hráčov ste mohli vidieť výrazy úžasu. Hráči Borussie vyzerali nervózne, keď sa pozreli na Curva Nord, kde sme obsadili tribúnu za bránkou ako na The Kop!

Toto bola presne tá situácia, keď asi 30 000 našich fans, tvorilo 12. muža na ihrisku. You´ll never walk alone sa ozývalo celým štadiónom a určite to zamávalo aj s hviezdami Mönchengladbachu svetového formátu, akými boli Berti Vogts, Bonhof, Heynckes alebo Alan Simonsen, futbalista roku 1977.

Liverpoolski fans. (foto: Twitter)

Sen zmenený na realitu

Po zápase sme spievali a pretancovali celú noc, Bill Shankly a Bob Paisleys snívali spolu s nami o tom, že budeme najlepším klubom Európy a sen sa splnil. Po odznení záverečného hvizdu nastal azda najväčší rev noci. Úplne neznámi ľudia sa objímali, že futbalový klub Liverpool sa po prvý raz stal MAJSTROM EURÓPY…

Hráči sa od radosti totálne motali po ihrisku. Joey Jones zacielil k nášmu sektoru a pridal sa k najväčšej párty, akú kedy rímsky olympijský štadión videl. Pohľad na nášho kapitána „Crazy Horse“ (Emlyn Hughes), ktorý kráča po tribúne a prevezme  európsky pohár majstrov, nás bude sprevádzať navždy  –  jeho úsmev bol tak široký ako rieka Mersey, keď dal „ušatú trofej“ nad hlavu, to hovorilo za všetko. Ani nebolo potrebné, aby reproduktor na štadióne oznamoval, že LFC je víťazom, elektronické tabule na oboch koncoch štadióna mali na stredomorskej nočnej oblohe jedno slovo: LIVERPOOL.

Liverpudlians skandovali  jedným hlasom…Shankly – Shankly – Shankly! Nasledovali pokriky Paisley – Paisley – Paisley a zaslúžene. S Keeganom sme sa rozlúčili (posledný zápas za LFC pred odchodom do Hamburgu, pozn.) spievaním „Kevin Keegan“ znova a znova. Bol čas vrátiť sa do centra Ríma a osláviť tú neskutočnú noc, bolo prekvapujúce vidieť väčšinu fans v pokojnej nálade. Zdalo sa, že boli zbavení všetkých emócií. Naša ekipa sa veľmi dobre bavila, dobre sa smiala, dobre popíjala a spievala songy a celkovo sa zabávala seba aj Rimanov.

Bol to úžasný trip!