Môj 4. trip do Liverpoolu, o tom ako som sa stretol s Kloppom i o víťazstve nad Aston Villou.
Začnem trochu návratom, spomienkami o vyše 4 roky späť, keď som dostal s mojou priateľkou vianočný darček, a to letenky a pobyt do Liverpoolu od syna. Ten so smutným výrazom (čo mal byť skôr vyškerený ako egreš) a ešte smutnejším hlasom mi oznámil, že žiaľ, lístky na ten termín ani iný mi nevedel zohnať (až neskôr som sa dozvedel, že už asi 2 roky si spravil členstvo v LFC kvôli mne, aby sa pokúsil získať pre mňa lístky (to ešte netušil, že aké ťažko reálne a teda nevedomky naivné to je).
V marci 2019 som vycestoval, ale o tom možno inokedy. Len ešte dodám, že vtedy, keď som vstúpil prvýkrát na Anfield, som si zarputilo povedal: Sem sa raz vrátim a už tak, že i na zápas!
The Reds nedovolili Aston Ville nič. Tri body po výbornom výkone ostávajú na Anfielde
A stalo sa. Stretnutie proti Aston Ville bolo moje tretie, ktoré som mal tú česť a šťastie (a to myslím doslova) absolvovať a vidieť na vlastné oči! Ale poďme pekne poporiadku.
Vycestoval som o čosi (štvrtok) skôr, nech si pobehám, prezriem miesta v meste, kde som ešte nikdy nebol. Našťastie počasie od 1.dňa bolo neliverpoolske, krásne slnečno, takmer bezveterno, teplo na kraťasy. Štvrtok som to poňal tak „langzam“, ubytovať sa, prejsť sa po okolí. Na piatok som si dal za cieľ prejsť sa do Kirkby, k AXA tréningovému centru.
Od ubytovania hore dole cca 22 km, čo bežne zvládam po slovenských horách na túrach, takže po rovine vôbec nič nezvládnuteľne, ale chcel som si prejsť uličky, čo to nasať z atmosféry (nemyslím zrážky ani smog) mesta. Veľmi sa mi páčia ich štvrte typické anglické domčeky, tiché uličky.
Bývam hneď pri Stanley Parku, odtiaľ začínajú moje kroky, cez evertonskú časť mesta a po vyše 2 hodinách som prichádzal k cieľu. Najprv som míňal našu Akadémiu a po pár desiatkach metrov som prišiel k hlavnému vchodu tréningového centra.
Po chvíľke čumenia, očakávania, čo sa tam bude diať, začali postupne vychádzať jednotliví hráči na autách. Videl som Jotu, Díaza, Bajčetiča i zopár ďalších, no ťažko boli (pre mňa) definovateľní cez tmavé, nepriehľadné sklá. Keďže moja angličtina je tak slabá, až sa za to hanbím, nikomu som sa radšej neprihováral. Odchytil som obďaleč stojaceho pána so synom, tak som si trúfol opýtať, čo sa tu bude diať.
Ach jaj, pohorel som. Síce on mi rozumel (tváril sa tak), no ja jemu ani oné, chytal som každé 5 slovo (zveličujem, ani každé desiate). Prišiel na radu mobil a translator. Keď sme boli decká, zvykli sme vravievať, že ak chceš hovoriť anglicky, daj si horúci zemiak do huby, no tak mi to fakt zneje. Že nie je chyba vo mne, ale v ich výslovnosti!
Dozvedel som sa, že občas niektorí hráči zastavia obďaleč, nejakých 150 m odtiaľ a rozdajú autogramy. Poškuľoval som na to miesto či nejaké auto zastaví a nahodím šprint ala Bolt. „Našťastie“ ma chalani od toho ušetrili. Už už som sa chcel pomaly zberať preč, keď tu z brány vyletel športiak Bentley. Zastavil v strede pred vstupom a vyliezol z neho Jürgen Klopp!!!
Tréner sa pozdravil s davom, zamával, pristúpil zábradlím k oddelenému miestu a začal rozdávať úsmevy a hlavne autogramy. Tak toto som si už naozaj nemohol nechať újsť, prebudil sa vo mne duch puberťáka priahnucého po podpise celebrity, či neoblomného sfanatizovaného fanúšika, ochotného sa pretláčať davom, pomáhajúc si i nedovolenými prostriedkami.
Našťastie nič z toho nebolo treba, iba pokojne si počkať, prísť ku Kloppovi a Jürgen bol trpezlivý a ochotný s každým sa odfotiť a každému všetko popodpisovať. Veľmi sympatický, charizmatický chlapík. Potriasli sme si ruku a poďakoval som.
Klopp na záver zamával davu, sadol do auta a ja som okamžite rozposlal (musel som zamachrovať) svojím známym fotky môjho úlovku. Hajzlíci, až vtedy mnohí zareagovali na moje zážitky z Liverpoolu. Dovtedy na iné fotky len „uhm, pekné…“, keď som poslal zmienené fotky a videa s Kloppom. To im cez obrazovku oči vypadávali, ako som si správy otváral a neveriacke, obdivné „wau nad wau“ a podobné komentáre 🙂
Cesta späť mi ubehla ani neviem ako, hoci tiež trvala vyše 2 hodiny. Prešiel som sa vedľa štadióna popri nedokončenej tribúny Anfield Road Stand, pred ktorou má rozložený svoj stánok firma, ktorá prestavbu tribúny slávne začala a neslávne nedokončila a šiel do môjho ubytovania. Na jednom dome na ulici Anfield Road som si všimol čosi, čo vraví jasnou rečou, kto tam býva.
Tešil som sa na ďalší deň, a to hlavne už na deň D. Zaspával som s príjemným pocitom a vierou, že Villans rozbijeme.
Je nedeľa predpoludnie, deň zápasu s Aston Villou. Keďze z okna izby mám štadion ako na dlani, vidím už v predstihu hustnúcu futbalovú atmosféru našich fans a ulice sa začali nápadne červenať. Hlúčiky fanúšikov sa zbiehali zo všetkých strán. Najprv po puboch, potom pred štadiónom. I v tom „mojom“ pube King Harry, kde som bol ubytovaný, sa už pred 12 hod. miestneho času začali fans pripravovať na povzbudzovanie.
Atmosfére sa nedá odolať, dal som si pivo a čakal na Ľuba Fecíka, ktorý tiež pricestoval na zápas vlakom z istého anglického mesta. Po chvíľke prišiel, dali sme si ďalšie pivká, vymenili lokál v známom fans lokále pri tribúne The Kop a po dostatočnom občerstvení sme šli dovnútra na štadión.
Po pár minútach prišli i ďalší chalani z nášho fanklubu. Na ihrisku sa hráči oboch tímov rozcvičovali, tribúny sa napĺňali do posledného možného miesta. A už to vo mne prichádzalo. Akási zmes napätia,vzrušenia, nemého úžasu. Áno, ešte stále prežívam účasť priamo na štadione Liverpoolu ako niečo neskutočné, úchvatné, až nadpozemské. Niečo, o čom som ešte donedávna mohol len snívať.
Rozmýšlal som, k čomu to prirovnať a neprišiel som na nič. Iba k jedinému, a to k záźitku na futbalovom zápase na Anfielde! O prvých dojmoch, pocitoch, kedy moja noha prvýkrát prekročila bránu štadióna…možno inokedy. Teraz len dodám, že pri hymne YNWA, keď celý štadión spieva, mám vždy zimomriavky, i v telke si to pustím na plné pecky. A hnevám sa, keď niekedy komentátor do toho kecá 🙂
Zápas sa začal a ani som nestihol rozposlať video, vyhrávame 1:0. Paráda, rovnako ako Szobov volej. Zanedlho 2:0 a je cítiť, že dnes je to náš zápas. Toto je vyhraté. A vôbec, celý zápas som vnímal akýsi pokoj od našich chlapcov. Hrali úplne v pohode a nálada na tribúnach bola patrične oslavná. Všetci, hráči i diváci sa bavili futbalom. I náaša výprava fanklubu si zdokumentovala prestávkovú radosť.
Druhý polčas naši hrali proti tribúne Kop, kde sa nachádzala i naša výprava. No a pri jednom zo zahrávaných rohov si vravím „mám ciťák, že padne gól!“, vyťahujem mobil a v posledných sekundách stíham zachytíť Salahov gól. „Góóóóól, ó Bože, nech to trvá večne!“
Po zápase cestou v útrobach štadionu vravím Ľubovi: „Bol som prvýkrát na zápase vlani s Man City, vyhrali sme 1:0, druhýkrát na jar s Evertonom, vyhrali sme 2:0 a teraz tretíkrát s Aston Villa, veziem víťazstvo 3:0. Čo myslíš, ako sa skončí zápas, keď prídem štvrtýkrát?“
